Práve vtedy sa totiž objavili súrodenci Martin(16), sestra Lucka (14) s kamarátkou Verčou. Sadli si k nám. Veď pohoda, prečo nie. Akurát, že ich zábava sa akosi začala zvrhávať. Najprv to bolo pivko, potom kola s vínom a skončilo to absintom. Červeným. Vraj má 80%. Podľa mňa aj viac.
Naše pokusy zastaviť ich akosi nezaberali. Po prvom poháriku sme si všimli široké úsmevy a dobrú náladu. Druhý vyvolal nekontrolovateľný smiech. Vtedy ma Lucka požiadala o doprovod na WC. Mala som čo robiť, aby som ju tam dostala, predsa nie som nejaký silák. Tretí docielil váľanie sa pod stolom. Vtedy sa už akosi spamätal aj čašník a odmietol im dať viac. Hm, konečne.
Pol dvanástej, ideme domov. Aj za cenu toho, že prídem domov neskoro a totálne premočená (pršalo ;-) ), som sa rozhodla, že ich domov nejako dostaneme, lebo inak by ich odtiaľ vyhodili a to hneď vedľa hlavnej cesty. Priplietol sa k nám ešte jeden chalan. Ja som zvládala Martina, ktorý bol na tom o niečo lepšie, no oni dvaja mali dosť veľké problémy s Luckou. A to boli dvaja statní chalani. Verču by sme už nezvládli, no po ceste sme stretli jej mamu v aute ako si šla po ňu...
Cesta, ktorá obvykle trvá nanajváš 20 minút nám trvala viac ako hodinu. Možno hodinu a pol, neviem. Akýmsi zázrakom sme ich úspešne dotiahli pred ich dom. A v tom nás čakalo prekvapenie. Otca mali doma. To by ani nebol taký problém, keby sme sa nebáli, že vyvedie niečo nám, triezvym, nehľadiac na to, že sme mu doniesli deťúrence domov. Dobrú pol hodinu sme riešili čo a ako. Nakoniec sme sa rozhodli pre políciu. Možno sme tak mali urobiť ešte keď sme stáli pred podnikom, no to by bola jasná nemocnica, pumpovanie žalúdka, záchytka a ďalšie problémy. To sme nechceli.
Hliadka prišla po dobrých 15tich minútach. Neboli vôbec zhovievaví. Ani na nás. Čo už. Našťastie sa poznali s ich otcom a tak ho zavolali. Prišiel asi po 10tich minútach. Tiež asi mal niečo v sebe. Mamu mali vo vedľajšej dedine s novým priateľom. Lucka chytila psychickú depresiu z alkoholu a už dobrú pol hodinu mi plakala na ramene. Bála sa, že pôjde do decáku. Že ju už rodičia nemajú radi, pretože sa rozvádzajú. Vybehli mi slzy, objala som ju tuhšie.
Hliadka sa dohodla s ich otcom, my sme ich ešte odniesli do bytu a pobrali sa domov. Neviem, čo bolo potom. Len rozmýšľam, či by sa toto všetko stalo, keby ich rodičia mali o nich trochu väčší záujem a keby sa majitelia podnikov zamysleli nad tým, čo robia. Sami predsa tiež majú deti a pochybujem, že túžia vidieť ich v takomto stave...
Ja sama som to tiež doma nemala ružové. Našim sa nepáčilo, že som prišla o pol druhej ráno. Nevadí, vysvetlila som. Možno teraz budem musieť chodiť domov skôr. Stále lepšie, ako sa na druhý deň dozvedieť, že sa im niečo stalo preto, že sme ich tam nechali. To by som si neodpustila. Doteraz nad tým premýšľam i zároveň ďakujem za to, že mám rodinu, ktorá sa o mňastará. Že mi nedovolia byť vonku do tretej ráno, že nikdy nie súnaliati.
Že ma držia pri zemi, aby som nespadla, pretože ja chcemlietať. Vedia, že raz vzlietnem, ale vedia aj to, že na to ešte nie som pripravená. A po dnešnej noci to už viem aj ja.
